Celý doterajší denník naplnil podstatu ničoty. Nigdo (ne)napísal nič. Od skúšky písania až doteraz, do tejto chvíle bol obsah tejto stránky totožný s jej významom, s mojim obsahom a mojim významom. S ničím. S nikým. S nigdom. Nigdošom.
Odteraz budem kaziť prázdne ticho čistotu prázdnoty nepoškvrnenosti čistoty vzdušnosti svojimi dusivými špinavými výparmi zamastenými prstami so špinou za nechtami klepať budem do klávesnice vyludzovať disharmonické machule čmáranice odtlačky svojej prázdnoty napodobňovať budem. Samozrejme, neúspešne. Veď, akými slovami opísať ničotu a nigdošstvo?! Žiadnymi. Všetky slová sú nanič. Bolo by nádherné nepoznať ich. Bolo by to krásne byť novorodencom, nepopísaným listom -a nikdy sa nenaučiť slová, nehovoriť, zostať uväznený v tichej nemej autistickej samote, byť nikým. Niekým, kto iba cíti, ale na nič pri tom nemyslí, iba vníma, nikomu nezavadzia, nikoho nevyrušuje, nikomu nič neberie ani nedáva.
Bolo to krásne mlčať. Nebyť nikým. Byť nikým. Teraz nigdo bude niekým kto bude popierať, že niekým je. Bude sa snažiť dokázať, že nie je, že nejestvuje. Že je iba výplod mojej fantázie, že je iba mojim druhým tretím neviemkoľkým v poradí alter egom id ergo superegom, že je jednou z mojich možností, že je nemožnou možnosťou množín súčtov a podielov zo mňa. Ja sa ku nikomu ani k nigdomu nepriznám. Ja je niekto iný, povedané slovami klasika.
Teraz teda prerušujem mlčanie, ktoré vyzeralo ako múdre premýšľanie pred podstatnými slovami. Mohlo pripomínať nedostatok času na písanie. Mohlo to byť zabudnutie na pôvodný zámer písať. Mohlo byť vyplnené zmysluplnou činnosťou to mlčanie, tá neprítomnosť niekoho, tá prítomnosť nikoho. To krásne nigdošstvo.
Nech žije nigdo! Nigdovi sa nikto nevyrovná. Ani ja. Ani on.
